Vedci zmerali rýchlosť svetla, ktoré je vyžarované veľmi rýchlymi subatomárnymi časticami. Na vytvorenie takýchto častíc, ako aj na vykonanie takýchto meraní, je potrebná špičková technológia. Zarážajúcim výsledkom takýchto meraní je zistenie, že rýchlosť svetla je vždy taká istá, ako keby svetlo bolo vyžiarené časticou v pokoji.

V roku 1905 Einstein vyslovil predpoklad, že rýchlosť svetla vo vákuu nezávisí od toho, ako sa pohybuje zdroj svetla a pozorovateľ. Toto bolo odvážne tvrdenie, ktoré nie je v súlade s našou intuíciou ani s našou skúsenosťou s rýchlosťami objektov z nášho okolia.

Toto tvrdenie nás núti opustiť predstavu o absolútnom čase, čase, ktorý je identický pre všetkých pozorovateľov. Napríklad, čas na hodinách, ktoré sa pohybujú vzhľadom na nás vysokou rýchlosťou, bude plynúť pomalšie v porovnaní s časom na hodinách, ktoré sú voči nám v pokoji. Pozorovateľ, ktorý bude cestovať spolu s pohybujúcimi sa hodinami, nebude pozorovať zmenu rýchlosti plynutia času na týchto hodinách. Tento jav sa nazýva dilatácia času. Matematický vzťah medzi časom na našich hodinách (t) a časom na pohybujúcich sa hodinách (t₀) je:

Fakt, že veľké množstvo miónov môže byť napriek ich krátkej dobe života detekované na povrchu Zeme, je overením dilatácie času. (Zdroj CERN.)